*Vzostup genetiky!* (3 years later, Mike, Horox)

Ikita

Kým som obsluhovala jeho krk, ruky som mala voľné, a využila som to.
Pomaly som začala zvliekať jeho vrchnú časť oblečenia. (plášť?)

Kuja

(jj, pláśť, a pod ním je ešte oblečenie...)
Ikita mi dala dole plášť...
Mal som pod ním tričko s krátkymi rukávmi a nejaké nohavice, vśetko striebornej farby. Vlasy som mal dlhé a mali takisto striebornú farbu...
Nechával som sa unášať pocitmi...
Začal som medzi tým pomáhať Ikite z jej oblečenia... začal som vrchom... dával som jej popri tom bozky, keď bola možnosť...

Ikita

Zvliekla som mu aj ten divný plášť, a aj hornú časť oblečenia... pod ňou už nič nemal.
Bolo to veľmi ťažké, pri stálom bozkávaní sa. Napokon sa však Kujovo podarilo vyzliecť aj môj vrch...
... nikdy predtým som pred Kujom nebola vyzlečená. Najprv som sa mierne zahanbila, no adrenalín všetko spravil, takže mi to bolo celkom jedno, a užívala som si bozkávanie. Jeho hrud bola príjemné teplá. Pokračovala som však dalej...
... po chvíľke sa mi podarilo mu odopnúť nohavice, a zvliecť ich. Rovnako urobil aj on s mojím dolným dielom oblečenia...
Mierne ma od trémy striaslo, ale inak som sa držala... posunula som sa nižšie.....

O niekoľko minút

Celkom spotená som sa zvalila na posteľ. Riadne ma... to celé vydýchalo. Príjemné pocity sa mi miešali z veľkou vyčerpanosťou...
... rozhodne som však musela popadnúť dych.
To... bolo... dobré... povedala som útržkovito, ale slastne smerom ku Kujovi.

Kuja

Vzájomne sme sa vyzliekali... pri pohľade na jej telo som červenal, a keď som videl jej pohľad na moje telo, tak som červenal ešte viac...
Avšak túžba zvíťazila nad hanblivosťou... a my sme pokračovali...
Celý čas som si to len užíval a nemyslel som na nič iné... úplne som vypol mozog a riadil som sa iba svojimi inštinktmi a pocitmi...

O niekolko minút

Lahol som si vedľa nej a zobral som ju do náručia... Prikryl som nás...
Obaja sme boli spotení a vyčerpaní... Ale bolo to tak skvelé...
Bola to jedna z najkrajších vecí v mojom živote... zašepkal som jej do ucha zadýchane, ale s rozkošou v hlase...

Ikita

Zdieľam názor... aj ked to trocha... ehm.. bolelo.. ale to len spočiatku... povedala som sa a utrela si pot z čela.
Naozaj to bolelo. Pre zmenu ma bolela aj vnútorná strana oboch stehien na nohách. Pri tej myšlienke som sa usmiala.

Kuja

Ja... no... ehm... prepáč... povedal som previnilo.
Snažil som sa byť nežný, no zrejme to nepomohlo... Snáď sa na mňa moc nenahnevá...
Ale úsmev mi z tváre aj tak nezmizol...

Ikita

Ale to je v poriadku. zasmiala som sa a pritúlila si ho bližšie k sebe.
Obávam sa, že nebude dlho trvať, a niekto z... Idenu príde... a ty.. asi nepôjdeš so mnou? spýtala som sa posmutne.
Niečo mi hovorilo, že povie nie, lebo má už vlastný život, a zase mu doň zasahovať...

Kuja

No... pokial viem, tak ten Isawa vravel niečo v tom zmysle, že si po teba tak rýchlo neprídu... povedal som jej a pohladkal som ju po tvári.
Na jej otázku som radšej neodpovedal... Iba som sa na ňu ďalej usmieval, objímal som ju a hladkal...

Ikita

Ale... no, uvidíme. Len mám taký pocit. povedala som zamyslene.
Náhle sa vedľa nás zjavil Raika.
Argh! rýchlo som nás oboch prikryla.
Raika iba posmešne zasyčal.
Tak čo, už ssste si užili?

Kuja

Na tvári sa mi zjavil pomerne vražedný výraz...
Ja som vedel, že sa vám nedá veriť...
Chladne som mu hľadel do očí...

Ikita

Ako...? Čo...? nechápavo som pozerala na Raika.
On mal dávať pozor, ale prečo vyšiel teraz...?
...
Neviem o čom hovoríšš, Kuja-ssan. zasyčal Raika.
Obávam sssa vššak, že Ikita je členkou Idenu, a Sssuzuki ssi ju praje mať v ssídle Idenu... a to hned. dodal vážne.

Kuja

Hm... iste... presne ako som si myslel... povedal som zamračene.
Len som čakal, ako Ikita zareaguje...

Ikita

Hej? Tak to nesúhlasím! Oznám Suzuki, že nejdem! skríkla som nahlas rovno Kujovi pri uchu.
Raika sa iba posmešne uklonil.
Donesssiem Ssuzuki túto sssprávu... určite bude poteššená. zasyčal a zmizol v obláčiku dymu.

Kuja

Skoro mi odpadlo ucho... ale ani som to nevnímal... Sústredil som sa len na obsah Ikitiných slov...
Raika zmizol...
Ikita... zašepkal som a pozrel som na ňu... neveriacky...
Avšak môj výraz sa zmenil na úsmev, objal som ju a dal som jej na pery horúci bozk...

Ikita

Bola som rada za Kujov bozk, ale rýchlo som ho odstrčila.
Kuja, čo urobíme?! spýtala som sa vystrašene.
Postavíme sa Suzuki? Ja som schopná.. dodala som s úsmevom.

Kuja

Hm... Pousmial som sa.
Najprv by sme sa mali obliecť, čo povieš? povedal som jej a zasmial som sa.
Nie že by sa mi ten pohľad nepáčil, ale nechcel som ďalšie prekvapenie, kým som bol nahý...

Ikita

To je... dobrý nápad. usmiala som sa, pobozkala ho a začala si obliekať svoje veci.
Suzuki sa mohla objaviť každou chvíľou, nikdy som nechápala tie jej rýchle presuny...
Obaja sme sa napokon obliekli, a ja som sa aj vybavila - do boja.
Nemienim už viac poslúchať Suzuki... a ked chce, aby som ju poslúchala, bude si to musieť vybojovať! vyhlásila som sebaisto.
... pár metrov od nás niečo zapraskalo.
Už...?!
Z kamennej steny pred nami vyšla Suzuki.
Oblial ma pot, a svoju veľkú bojovnosť som razom stratila.
Som rada, že to vyšlo. Zase sa máte radi, a Ikita je konečne normálna... povedala Suzuki s úsmevom.
Ehm... už.. končím v Idene! povedala som sebavedome. Alebo to aspoň tak malo znieť...

Kuja

Po tom, ako ma pobozkala, som sa začal zase oblliekať... kompletne, všetko striebornej farby.
Ledva som si nasadil masku, Ikita povedala svoju odhodlanú vetu... a zo steny vyšla Suzuki.
Mal som meč v ruke... a bol som pripravený na boj, ak bude treba...
Ikita povedala, že končí v Idene a ja som na ňu hodil povzbudzujúci pohľad...
Ale hneď potom som sa otočil späť na Suzuki, s chladným pohľadom.
Schválne... zdá sa že Sephiroth tu teraz nie je...

Suzuki

Vyzerá, Ikita, že si nabrala zároveň aj novú drzosť. pousmiala som sa.
Hah. zachechtla sa Ikita arogantne.
Už ťa Kuja odpanil ako vidím... dúfam, že aj oplodnil.
Prestaň... začala vážnym hlasom hovoriť, ale prerušila som ju.
Kuja má očividne rád niekoho, kto vraždil viackrát ako niektorí masoví vrahovia... prihodila som dalšiu ranu.
Nepočúvaj ju! skríkla Ikita plačlivo.
A niekoho kto robil genetické pokusy na nevinných ľudoch, z ktorých vznikli mutanti...
Ikite sa skrivila tvár, s plačom pribehla ku Kujovi a pevne ho objímala.
Kuja, tiež nie si jediný s kým sa Ikita bozkávala. Môžem začať menovať... pokračovala som v ničení psychiky Ikity.

Kuja

Pekne som počúval Suzukine reči... jednu za druhou...
Vraždy... pokusy... bozkávanie??
Keď hovorila o bozkávaní, pohľad mi na sekundu klesol... ale hneď sa zase napravil na vyrovnaný...
Ikita... začal som hovoriť potichu...
To je v poriadku. Mne to nevadí. povedal som povzbudzujúcim tónom smerom k Ikite. Meč som stále nezložil. Jednou rukou som Ikitu objal. Na Suzuki som opäť hodil nič nehovoriaci pohľad.

Suzuki

Môžeš si plakať koľko chceš, pravdu nezmeníš. A ono to je pravda, že? Inak by si teraz nenariekala. povedala som vážne.
Ikita sa ani neobzrela, ani na Kuju, ani na Suzuki.
Kuja, ja... ja som nikdy nechcela... tá.. tá,.moja.... zajakávala sa cez slzy.
No, takže tu budeme počúvať nariekanie takmer dospelého dievčaťa? Nevieš ani svoje dievča ukludniť? spýtala som sa chladne.

Kuja

Hm... za to ty vieš svoju sestru rozrušiť perfektne... odpovedal som jej rovnako chladne.
Pozrel som opäť na Ikitu...
Ikita... je to minulosť. Na minulosti nezáleží... Tak sa ňou zbytočne netráp. Dôležité je to, čo sa deje teraz... Viem, že to ani nebola tvoja vina... Ja ťa milujem... nech sa stane čokoľvek. povedal som jej potichu.
V skutočnosti... Tieto informácie ma zranili, napriek tomu, že som niečo také očakával. Ale tu nebol priestor na pochybovanie... Teraz bola len chvíľa na to, aby som Ikitu utešil... aby neplakala. Skutočne za to nemohla... Mohlo za to jej kekkei genkai, Suzuki a samozrejme ja som mal na tom obrovský podiel viny... Možno aj najväčši... ale toto nebol čas na to, aby som niečo ľutoval... skôr, aby som to skúsil napraviť.
Stále som jedným okom sledoval Suzuki a mal som pripravený meč...
Ikitu som objal druhou rukou ešte tuhšie... zároveň som ju hladkal po vlasoch...

Ikita

Značne som sa ukludnila. Prestali mi tiecť slzy, a na tvári sa mi objavil mierny úsmev.
Kujove slová a silnejší stisk ma potvrdili, že stále ku mne niečo cíti. Dúfala som, že to len nehrá. Spôsobila som mu za taký krátky čas toľko rán. A teraz Suzuki... smútok a ľútosť sa premenil na hnev.
Vytrhla som sa z objatia Kuju, a otočila sa na sestru.
Ja ťa zabijem! skríkla som, vyhrnula rukáv, prešla dlaňou po ruke kde som mala pečaťe, a zamumlala vyvolávacie slová. Raikova hlava sa objavila nad mojou rukou, roztvoril rozmernú hadiu čelusť a z nej vystrelil obrovský fireball.
Suzuki prekvapene zamrkala a fireballu uhla. Ten narazil do steny a oheň sa rozpŕchol po celej jaskyni.
Raika, čakala som že sa postavíš na stranu Ikity... ale to je jedno. Ako by bez teba Ikita vôbec mohla bojovať? zasmiala sa Suzuki a spravila pár pečatí.

Kuja

Ikita sa mi vytrhla z objatia a zaútočila...
Ja som prešiel dlaňou nad čepeľou svojho meča, objavili sa na ňom runy a celý sa rozhorel...
Suzuki spravila pečate...
Bol som pripravený bojovať a pomôcť Ikite...
Spravil som pečate... Serafu no Hoshi
Z ruky mi vyšla strela z chakry a mierila rovno na Suzuki...
Bola naplánovaná tak, aby vybuchla pri nej...
Čakal som, do ktorej strany uhne, mal som v pláne sa tam vrhnúť a zaútočiť na ňu mečom...

Ikita

Zaútočil aj Kuja. To mi dodalo aspoň trocha nádeje, že porazíme Suzuki. Musíme to vyhrať!
Suzuki sa Kujovmu útoku ani nevyhla. Len tak zostala stáť, a Jutsu sa rozbilo o akýsi štít, ktorý mala okolo seba, približne 1 meter. Chakru bariéra pohltila, a dodala jej vačšiu silu.
Ikita, myslíš že máš šancu? Všetko čo vieš som ťa naučila ja. Tie triky na mňa neplatia. zakrútila hlavou Suzuki.
Eh... to je pravda.. čo... zaváhala som, ale to už Suzuki bola pri mne.
Tá jej rýchlosť!!
Dostala som ranu do hrude a odletela do steny.
Auu... ~ !!! skríkla som. Tá rana mi zablokovala dôležitý čakrovod, a bolelo to teda riadne.