*Vzostup genetiky!* (3 years later, Mike, Horox)

Silver/Kuja

Zniesol som sa na zem... Asi 10 metrov od nich... meč som nezložil...
Len som na ňu ďalej pozeral s tým pohľadom... zvláštnym...

Ikita

Tvárila som sa zamračene.
Magori... tupci... sprostáci... mrmlala som si pod nos.
Títo dvaja nechcú, aby som ťa zabila, ale chcú to riešiť inak... hovoria o nejakom... ľudskom riešení.
Isawa sa zatváril vážne.
Ikita, presne tak, problémy sa dajú riešiť aj inak, ako zabíjaním. Takže si pekne všetko rozpoviete s Kuj... začal hovoriť, no musela som ho prerušiť...
... NIE! skríkla som nahnevane. Ja som tu šéf... Suzuki je šéfka... budete ma počúvať!
Dúfala som, že aspoň Raika sa postaví na moju stranu. Vyhrnula som rukáv, a dlanou prešla po pečatiach... vedľa mňa sa objavil obrovský magmatický had.
Raika, Kuju zabijem, nech si hovo... začala som rozhodne...
Nezabiješš. Sssuzuki ťa potom zabije. Dobre vieššš, že potrebuje z neho vzorku génov. vysvetlil kľudne sykavým hlasom.
Vyzeralo to dosť zvláštne... celá tá konverzácia.

Silver/Kuja

Pri jej prvých vetách som ničomu nerozumel...
Potom mi v hlave skrsla myšlienka...
Je tu ešte niekto tretí?
Hneď sa mi to aj potvrdilo, keď vyvolala toho hada a začala sa s ním hádať.
Bol som si priam istý, že môj útek bude pokračovať ďalej, alebo že dojde k boju... už som sa trocha nadniesol nad zem...

Ikita

Vy dvaja, ukázala som na Raika a Isawu, ma už riadne štvete!
IKITA! Suzuki mi nakázala, aby som na teba dával pozor! Hovorila aj to, že nemáš nezmyselne zabíjať! Doteraz sa to dalo tolerovať, ale myslím že by stačilo... si ešte mladé a hlúpe dievča, vieš? Rozumieš? povedal nahlas Isawa.
Chcela som naňho vyskočiť, ale dostala by som sa len do dalšej hádky, ktorú som aj tak nemohla vyhrať... správal sa ako otec. A Suzuki ako matka.
... áno, rozumiem. odpovedala som poslušne a na nikoho ani nepozrela.
To je pekný trapas pred Kujom... sú to naozaj idioti...
Raika spokojne zasyčal.
Tak a teraz si to môžte vysssvetliť... Ikita, chceššš vyssvetliť aj základ dialógu a komunikácie? podpichoval Raika uštipačne.
Zatla som zuby a pasťe, ale nepovedala nič.
Grrr...!

Silver/Kuja

Eh? pozeral som na nich s nadvihnutým obočím.
Ikita tam doteraz vyzerala ako vodkyňa... a zrazu sa stalo toto.
Zosadol som opäť na zem...
Fakt som nevedel, čomu mám teraz veriť... mohla to byť opäť pasca... ale mohlo to byť aj naozaj.
Avšak... nezdalo sa, že by sa vzťah Ikity ku mne nejako zmenil... iba počúvala rozkazy... čiže mi to teoreticky mohlo byť jedno.
Len som čakal, čo sa stane ďalej... avšak meč som stále nepustil z bojovej pozície...
Oheň na ňom ale vyhasol... bralo mi to zbytočne chakru, a mohol som ho kedykoľvek znova zapáliť.

Ikita

Kujov pohľad ma dokonale vytočil.
Sakra, zabijem ťa hned a rovno tu! zajačala som hystericky.
Isawovi som spoza opasku vytrhla Muramasu a rozbehla sa na Kuju.
....


Raika našťastie zareagoval rýchlejšie, predsa len bol had. Jedným plazivým skokom sa dostal k Ikite a jemne ju dvoma hryzákmi kusol do ruky, kde mala pečaťe. Ikite ochablo telo. Viečka jej začali klipkať, a postupne sa zatvorili... napokon padla chrbátom na príjemne teplý piesok. Tam zostala v bezvedomí ležať.
Dalo ssa čakať... Issawa, mali ssme ju usspať už predtým... vyhŕkol nervózne had.
Ako som mohol vedieť, že Silver je Kuja? rozhodil rukami a vzal Ikitu do narúčia.
Raika neodpovedal, a otočil sa na Kuju.
Len také Sssuzukino opatrenie... dovolila nám ju omráčiť, ked začne robiť hlúpossti. zasyčal had.
Tentoraz sa ozval Isawa: Kuja, teraz nám musíš veriť... Suzuki má plán... určite vyjde, ale to by si musel spolupracovať. Navyše, Suzuki nám povedala aby sme ti nič nevnucovali, tak sa najprv pýtame... chceš si vypočuť o čo ide? Veľmi úzko to súvisí s Ikitou. Mohla by sa ti vrátiť. vysvetlil úprimným hlasom Isawa a pozrel na Ikitu, ktorú držal v náručí. Na tvári mala pokojný výraz...

Silver/Kuja

Keď sa Ikita na mňa rozbehla, ihneď som letel dozadu a pritom stúpal... Už-už som išiel aktivovať meč, ale ten had ju uspal...
Isawa ju zodvihol... a opýtal sa ma tú otázku.
Veriť? Vám??? Suzukinim podriadeným?
V hlave sa mi vynorili spomienky...
Už niekoľko krát sa mi stalo, že ma poslali do lesa, jaskyne, alebo starej pevnosti po nejakú dôležitú vec... a keď som sa odtiaľ vrátil, tak ma zamestnávateľ chcel zabiť, a tú vec mi zobrať, namiesto toho aby mi vyplatil odmenu...
Alebo so mnou dokonca zamestnávateľ iśiel získať tú vec, celý čas sa držal bokom, a na konci ma chcel zabiť, keď som bol vyčerpaný...
Alebo ma jednoducho dedinčan zaviedol do jaskyne, ževraj je jeho dcéra v nebezpečenstve... a v skutočnosti to bola pasca, lebo som miestnej mafii kazil obchody... Dedinčan to spravil pre peniaze, aby si mohol zájsť večer na pivo...
Späť v realite...
Môj pohľad ostal chladný a nedôverčivý...
Hovor...

Isawa

To je dobré, že si aspoň ochotný počúvať... v každom prípade nám prepáč za Ikitu... zo Suzuki sme dohodli plán... je to veľmi dôležité.
Ako dobre vieš, povaha sa radikálne mení v klane Hoshiyama, každou získanou úrovňou Saibonu. Ikita získala za tie tri roky dve nové úrovne - a ani jedna z nich nebola... tá stará, pôvodná. Záleží to od prostredia hlavne. Ikita je navyše dievča... s nimi je to horšie, kedže výkyvy pováh sú oveľa vačšie ako u chlapcov... Suzuki však potrebuje, aby si spolupracoval. vysvetlil som pomaly a jasne.
Podišiel som k nemu, opatrne, aby si nemyslel, že ho idem zbiť a položil Ikitu k nemu na zem. Stále bola v bezvedomí.
Ikita teraz bude niekoľko najbližších hodín mimo... ešte pred tým, ako sme vyrazili, Ikita takmer získala šiestu úroveň... Suzuki naschvál spravila tak, aby sa to nestalo. A o to ide... ked sa zobudí z bezvedomia, bude mať novú úroveň. Nepýtaj sa ako je to možné, ja sa v tom nevyznám, Suzuki ale určite vie čo robí. Ked ju ešte stále máš... aspoň rád, tak tých niekoľko hodín pri nej zostaneš... v tesnom prechodnom období sa dá ľahko ovplyvniť... a myslím, že keby zostane s nami, tak jej povaha bude zasa rovnaká, ako teraz. Ked budeš pri nej... človek, ktorý ju miluje... tak by to mohlo vyjsť... Suzuki to naozaj súrne potrebuje. Aby bola Ikita šťastná. dopovedal som pomaly a spýtavo pozrel na Kuju.
Nikoho nenútime. dodal had nezaujato.

Silver/Kuja

Počúval som jeho vyprávanie...
Keď išiel ku mne, varovne som pozdvihol meč... ale on neútočil.
Potom som zase počúval...
Hm...
Neveril som im... rozhodne nie na 100%
Pozrel som na Ikitinu spiacu tvár...
Potom som opäť pozrel Isawowi do očí...
Hm... Kde s ňou mám byť? Tu, uprostred púšte? Alebo ju smiem aspoň odniesť do oázy, alebo niekde? Ach... a predpokladám, že po pár hodinách si po ňu prídete... povedal som celkom chladným hlasom...
V púšti... uprostred noci...

Isawa

To je jedno... chod do nejakej dediny, alebo mesta... hocikam. rozhodil som rukami na púšť naokolo.
A nie, neprídeme... Suzuki aktuálne nemá čas na Ikitu. Tak ju konečne pustila von... z týmto plánom. A vidíš čo sa stalo... čiastočne som na vine aj ja, ale aj Suzuki... ale na tom teraz nezáleží... povedal som.
Každopádne... nemyslíš, že Suzuki ti dostatočne verí aby ti zverila Ikitu? Vieš, Ikita je posledná z klanu okrem jej brata... Ikitu si najviac cení... viac ako svoj genetický výskum... aj ked to možno tak nevyzerá... tak prosímťa, dávaj na ňu veľký pozor. A hlavne to nevzdaj... dodal som pokojne a kráčal ku hadovi.
Tak my pôjdeme...
Had sa vyparil a Isawa vyvolal ten lietajúci hadí summon. Nasadol, a pomaly odlietal...

Silver/Kuja

Veľmi ťažko som veril tomu, čo tam práve Isawa hovoril... len veľmi pomaly som si uvedomoval, čo tam vlastne hovorí...
Ikita má ostať... so mnou? Suzuki verí... mne?
Dávaj na ňu pozor a hlavne to nevzdaj... Táto veta sa mi opakovala v pamäti...
Spravím čo len budem môcť... povedal som ešte predtým, ako zmizli.
...
Ostala tam len Ikita a ja...
Prišiel som úplne k nej... nehýbala sa... čupol som si k nej... nehýbala sa... natiahol som k nej ruku... nehýbala sa... pohladkal som ju po tvári... nehýbala sa...
Pod maskou som sa jemne usmial...
Zobral som Ikitu na ruky... nadniesol som sa trocha nad zem...
Vydal som sa smerom k jednej z mnohých jaskýň v púšti... Kedysi patrila pašerákom, dokým som ich odtiaľ nevyhnal rovno do väzenia... Odvtedy to bol jeden z mojich úkrytov... Nebol to žiaden luxus, ale Ikita aspoň nebude musieť ležať na zemi... a jedla tam bolo dosť, keďže to bolo ešte aj blízko oázy... Samozrejme, jaskyňa bola aj zabezpečená...
...
Cesta pomaly ubehla... neponáhľal som sa... možno som si len užíval ten moment, že som pri Ikite a nesiem ju na rukách...
Napokon sme však do jaskyne došli...
Posadil som Ikitu na zem a oprel ju o kameň...
Spravil som pár pečatí a dal som dole pečať, čo bola na dverách...
Znova som Ikitu zodvihol, a vniesol ju donútra... potom som ju znova posadil na zem, zavrel som dvere, spravil pár pečatí, a umiestnil som na ne pečať...
Jaskyňa bola pomerne veľká... Zapálil som pochodeň, čo bola pri dverách...
Pozapaloval som všetky pochodne v chodbe, potom som premiestil Ikitu, pozapaloval som dalsiu chodbu a potom som ju zase premiestnil... a tak ďalej, až kým som sa nedostal do hlavnej časti jaskyne... obydlia.
Bolo tam zopár postelí, niekoľko prázdnych krabíc, sudov a všetkého možného... pašovaný tovar odniesli, a tak tu ostalo len pár vecí...
Položil som Ikitu na jednu z postelí a prikryl som ju, aby jej nebola zima...
Sadol som si k nej na posteľ a iba som na ňu pozeral... Po chvíľke som ju chytil za ruku... Len teplo jej ruky mi rozohrievalo dušu... tak veľmi mi chýbala...
Ale... Jej slová, čo mi predtým povedala, boli iné... nenávidela ma...
Ale nie... ja som sa nemal chuť vzdávať... chcel som tu byť pre ňu, aj keď to ona možno nechce...

O pár hodín neskôr...

Ikita

Kuja... nenávidím ťa... chod preč...... daj mi pokoj...... nedotýkaj sa ma.. už ma nechaj!
Nie.. zostaň tu... zostaňme spolu... nechod nikam... pobozkaj ma...
............KUJA!
Náhle som sa zobudila. Prudko som otvorila oči a vystrela sa.
Oslepilo ma silné svetlo..

Silver/Kuja

Tých pár hodín som strávil len pri Ikite...
Stále som ju držal za ruku, a párkrát som ju pohladkal po tvári... Neodvažoval som sa ale spraviť viac...
...
Potom vśak začala byť akási nepokojná... videl som to na nej...
Ikita... zašepkal som...
Prudko otvorila oči... Žmúrila pred svetlom...
Nahol som sa nad ňu... a pozeral som jej z očí do očí... stále som mal masku... a čakal som, čo sa stane...

Ikita

Chvíľku som len tak ležala a zakrývala si pevne zatvorené oči jednou rukou.
Ten zvláštny pocit. Naozaj divný...
... vyskočila som z postele, odbehla niekde na kraj a začala prudko zvracať... riadne ma napínalo.
Raika to zase použil... zabiť ho je málo!

Silver/Kuja

Ikita zrazu vyskočila z postele... ledva som stihol uhnúť...
Bežala do kúta a vracala...
O niečom takom mi nehovorili... bud ma podviedli, alebo sa to nepodarilo.
Postavil som sa a ostal som stáť u postele... Len som na ňu pozeral... Čakal som, čo sa ďalej stane...
Pohľad som mal... neutrálny.

Ikita

Chvíľu som stála sklonená a dychčala.
Bolela ma aj hlava. Všetko z toho čo na mňa použil Raika.
Konečne som si ale mohla obzrieť miesto, kde som. Bola to nejaká jaskyňa.
Vyzeralo to tam ako v úkryte. Otočila som sa a uvidela...
... Kuja? zaklipkala som očami. Bol rozmazaný... au... tá bolesť hlavy......
Náhle som si rozpametala na všetko.
Ja.... Kuja.... povedala som ománene a začala sa motať.
...prepáč............. dodala som posmutne a stratila rovnováhu. Padala som rovno na kamenistú zem...

Silver/Kuja

Ikita... zašepkal som neveriacky, keď povedala "prepáč"...
Skočil som k nej a chytil som ju do náručia, predtým, ako mohla padnúť...
Rukávom som jej jemne utrel ústa...
Pomohol som jej na nohy a viedol som ju na posteľ...

Ikita

Odklonila som tvár od Kuju.
Cítila som sa naozaj hlúpo. Za to čo som mu povedala, za všetko.
Ale ako som ja len mohla vedieť že to oľutujem? Ach... Kuja mi už neuverí... zničila som všetko....
Celý náš vzťah je preč... je koniec...
Po tvári mi stieklo niekoľko sĺz.

Silver/Kuja

Došli sme na posteľ... Pomohol som Ikite si sadnúť... pričom som si sadol vedľa nej...
Aj keď mala odklonenú tvár, všimol som si, že plače...
Stále vo mne bola nedôvera... mohol to byť trik, divadlo...
Ale nemohol som si pomôcť... Napriek tomu, že lskúsenosti mi to nedovoľovali, som Ikitu zobral k sebe do náručia a objímal ju...
Moc si mi chýbala, hrozne si mi chýbala! šepkal som zúfalo.

Ikita

Spoločne sme si sadli. Nechcela som, aby videl moju tvár. Zaslúžila som si všetko - aj keby mi teraz dal facku, alebo si úprimne na mne vylial zlosť. Bola som ochotná všetko zniesť, za vlastnú hlúposť...
... náhle ma však objal. Neisto som zdvihla ruky, ale hned som ich zložila.
On stále ku mne.. niečo cíti... niečo iné ako hnev a nenávisť?
Zašepkal mi slová... pekná slová. Už som to nedokázala vydržať...
... Kuja, je mi to ľúto, naozaj.. prepáč, ja som sprostá, ani si ťa nezaslúžim, mal by si si nájsť niekoho iného... hovorila som plačlivo.

Kuja

Trocha som ju pustil z objatia...
Dal som si pravú ruku k tvári a pomaly som si dal dole masku...
Mal som bledú pokožku...
Všetko to bola len moja vina a je mi to hrozne ľúto. Nevrátime to, ale môžeme to prekonať. Hlas som postupne stišoval. Ja ťa stále... strašne milujem...
Než mohla čokoľvek povedať, znova som ju objal a začal som ju bozkávať... Vkladal som do toho snáď všetku vášeň, čo som v sebe mal... bola tam len pre ňu. Za tie roky som so žiadnym dievčaťom nič nemal, napriek tomu, že ponuky boli, hlavne od Barbariccie (summon + Henge no Jutsu)...

Ikita

Jeho slová bolo naozaj ťažké vstrebať... hovoril to však úprimne, zo srdca, Kuju som poznala a vedela som kedy to myslí vážne.
Tentoraz to myslel vážne. Možno to ešte nie je tak zlé... možno... možno sa dá všetko ešte zachrániť...
Nebola som si však istá, či si môžem dovoliť s ním byť. Tri roky... tri roky je dlhý čas. Po troch rokoch ho otravujem... nemala by som odísť?
Chcela som povedať námietku, ked ma začal intenzívne bozkávať. Roztvorila som oči, ale uvoľnila som sa... celé moje telo ochablo, nemala som už síl na toto všetko... bolo to príjemné... tri roky... tri roky som toto s nikým nerobila. Nikoho som k sebe nepustila. A stálo to za to...

Kuja

Bol to tak nádherný pocit... Po troch rokoch to chutilo ešte sladšie...
Objal som ju, najtesnejšie, ako sa dalo... Klesli sme na posteľ, a ja som ju tuho objímal a intenzívne bozkával...
Ten bozk trval dlho... veľmi dlho a ja som si užíval každú sekundu z neho...
Keď bozk skončil, pozeral som Ikite do očí... utrel som jej slzy z tváre...
Uź dlho mi nebolo takto skvelo... už dlho som nebol s ňou.

Ikita

Do tela sa mi vrátilo teplo, a konečne som nadobudla plné zmysly... bozky ma prebrali.
Zvalili sme sa na posteľ. Sčervenala som a na tvári sa mi objavil poúsmev, čo si ale Kuja nemohol všimnúť, lebo bol zamestnaný bozkávaním... bolo to dlhé, príjemné a osviežujúce.
Utrel mi slzy z tváre... bolo na čase prejsť do ofenzívy.
Z úsmevom som sa prevlila, aj s Kujom, tak že bol podomnou, a ja na ňom.
Suzuki mi hovorila plno vecí... zaujímavých vecí...
... sklonila som sa ku Kujovmu krku a začala ho doslova perami cucať.

Kuja

Ikita sa na mňa zrazu prevalila a "prisala" sa mi na krk...
Táto jej zmena ma veľmi prekvapila, avšak príjemne...
Horšie bolo, že týmto ma úplne odzbrojila... tak trocha som ani nevedel, ako zareagovať, len som si to jednoducho užíval... a popri tom som ju stále hladkal.