Posledná nádej

Kuja

Pozeral som mu do očí a počúval, čo hovorí.
V tej chvíli mi hrozne pripomenul Sephirotha, ktorý mal podobné reči.
Horšie ako smrť... je skazený život. Tak si to myslel? spýtal som sa ho potichu, miernym hlasom, dúfajúc, že ho nevyprovokujem.
Možno... povedal som mu na druhú časť jeho monológu. Nevedel som, čo na to povedať...
Minimálne sčasti mal pravdu, to som si uvedomoval už dlho.

Kahuri

Presne tak. Ešte lepšie je nekonečné utrpenie. Alebo nesrmtelnosť v zničenom živote. prikývol som súhlasne.
Aké možno?! To je všetko čo k tomu vieš povedať? Vlastne, divím sa čím si si zaslúžil jej lásku. Nevidím nič čím by si vynikal... a čo si myslíš ty? spýtal som sa zvedavo.

Kuja

Pozeral som naňho trocha zarazene...
Prečo sa o to tak zaujíma?
Ponoril som sa do myšlienok... spomienok...
A po chvílke som mu odpovedal... Vieš... ešte kedysi... na začiatku... pridelili nás do týmu... ona mi pomohla a ja som sa snažil pomôcť jej... chcel som byť pre ňu silnejší... a potom sme sa stretli v nemocnici... Ja som ju pochopil a dal jej podporu, aspoň morálnu... Ja som bol sám, ona bola sama... a spolu nám bolo jednoducho... dobre. povedal som mu to v skratke so zasneným pohľadom. Boli to krásne časy...

Kahuri

Časy sa menia. Predtým to bolo tak, teraz je to inak. Aj Sebastian bol raz malý chlapec s dobrým srdcom. Povedal by si to teraz? Pochybujem. Každopádne, Ikitu si nezaslúži. Stál som pri Sebovi od jeho detstva až doteraz. Som omnoho starší ako on, ale ten malý chlapec sa stal niečím mocnejším ako dokážem teraz zvládnuť. Rozmýšľal som o odchode, a myslím že teraz je na to ten správny čas. Mám rád Suzuki, je to dobré dievča, rovnako ako niektorí ostatní. A ich zradili. Ani neviem prečo ti to hovorím. rozhovoril som sa.
Naozaj bol ten správny čas, teraz po tej zrade... a bola tu aj Ikita, vdaka ktorej som sa mohol odpútať od Seba.
Kde je Suzuki? spýtal som sa len tak mimochodom.
Bola jediná, ktorej som veril.

Kuja

Neveriacky som naňho pozeral... Je to možné? Práve sme získali silného spojenca... ak neklame.
Každý... alebo aspoň väčśina začínala ako nevinné malé deti. To, akou cestou sa vybrali, závisí od udalostí, ktoré prežili. povedal som mu.
To bol môj názor, ale nevedel som, či s tým bude súhlasiť.
Suzuki aj celý Ex-Iden sa presunuli k Akatsuki. Chcú založiť alianciu, ale ešte nie je isté, či s tým Akatsuki budú súhlasiť. informoval som ho.
Môžem mu veriť?

Kahuri

Alianciu? Hádam to Suzuki dohodne. Je dobrá v diplomacii. Predpokladám, že je v poriadku. poznamenal som zachmúrene.
V každom prípade, už ma nebaví poslúchať Sebastianove rozkazy. Nie sú práve najpríjemnejšie. Doteraz sa to dalo vydržať, ale naposledy po mne chcel naozaj hrozné veci. A k tomu tá invázia. Urobil by som to hned, ale nemal som šancu. Teraz je tu Ikita. otočil som sa smerom k nej, a jediným skokom sa k nej dostal.
V náručí som ju priniesol ku Kujovi, a položil ju tam.
Ja ju teraz vrátim medzi nás... a spútam ju tu na mieste. A ty sa pokúsiš ju vrátiť. Silný nátlak na city, a spomienky spred času ako bola prekliata fungujú najlepšie, najma ked ich hovorí človek, ktorého niekde v hĺbke srdca stále miluje. Viem o Sebastianovi všetko, a viem presne čo nenávidí. Má mnoho slabín... vysvetlil som mu.
Dotkol som sa Ikity, a pomocou Jutsu ju spútal.
Zobudila sa a ked uvidela Kuju, začala sa metať.
Čo má toto znamenať..!! Kahuri, mal si ho zabiť!! zakričala Ikita nahnevane.
Mrkol som na Kuju, a v obláčku dymu zmizol.
Ikita bola bezpečne spútaná, takže nehrozilo nič.

Kuja

Suzuki je teraz... troška mimo. Ale pracuje sa na tom, aby sa úplne uzdravila. Neboj sa o ňu. povedal som mu.
Potom som už len počúval...
Takže je to... na mne?
Prikývol som... zhlboka som sa nadýchol Som pripravený.
Potom sa Ikita zobudila a Kahuri zmizol.
Chvíľku som na ňu pozeral ako sa metá... Potom som sa na ňu usmial. Nie vysmievačne, ani arogantne, ale milo a chápavo.
Kľakol som si k nej.
Som rád že si v poriadku. povedal som milým hlasom.
No tak... Dokážem to. Viem, že to dokážem. preblesklo mi hlavou.
Keď si kedysi bola takto mimo, museli sme ťa odniesť do nemocnice. Zachránila si nás a sama si sa veľmi zranila. A ja som tam potom sedel pred tvojou izbou a čakal som veľmi dlho. Bolo mi jedno, že som hladný, bolo mi jedno, že som nevyspatý a som po celej noci tvrdého tréningu. Čakal som tam, chcel som vedieť, ako na tom si. A napokon ma k tebe pustili. Nechcela si s nikým hovoriť, odmietala si pomoc doktorov, chcela si odísť... A v skutočnosti, si sa iba bála. Bála si sa tých snov, čo si mala. A mne si sa o tom napokon zdôverila... a prvý krát sme sa objali. povedal som zasneným, ale veľmi príjemnym hlasom a na perách som mal úsmev. Boli to krásne časy, pre mňa určite... A trocha mi pripomínali aj terajšiu situáciu...

Ikita

Metala som sa dalej, ale nemalo to zmysel... tak som prestala.
Ale počúvať toho... toho...
Nedalo sa to nepočúvať...
A prečo mi to vôbec hovoríš?! Nechcem to počuť, nechcem! skríkla som naňho zúfalo.
Nechaj ma! Nehovor mi tieto veci už! Sú to prázdne spomienky, falošné klamstvá! hovorila som dalej hlasno.

Kuja

Jej výkriky som nepočúval. Svoj výraz ani tón hlasu som nezmenil. Stále som sa na ňu usmieval a hovoril milým a chápavým hlasom. Všetko som to bral zo srdca... z hĺbky srdca.
A potom sme sa dostali k tebe domov. Počas cesty som ti pomáhal, lebo si bola zoslabnutá. Pozvala si ma dnu a ja som to prijal. Dala si mi nejaké pečivo a čaj a ja som ti veľmi ďakoval. Ty si sa potom priznala, že to je kúpené, ale ja som povedal, že na tom nezáleží. Záleží na tom, že si mi ho ponúkla. A potom si si oprela hlavu o moje rameno... začali sme rozprávať o tom, či by sme ochraňovali milované osoby... Ja som povedal, že ak by som umrel, nemáš porušiť svoju filozofiu mieru a dobra... lebo je dôležitejšia ako ja... hovoril som. Pri posledných slovách sa mi začínal triasť hlas... Bolo to pre mňa tak krásne... a všetko to bolo stratené. A ty si... ty si povedala, že pre mňa by si to porušila... Ja som povedal, že to je najkrajšia vec, čo som kedy od niekoho počul... začali sme sa k sebe blížiť... a... Cítil som slzy na krajíčku... Prvý krát sme sa pobokali. dokončil som, pozrel som opäť na Ikitu s úsmevom a po tvári mi stiekla slza... Jednoducho ma to dojímalo... všetko to krásne, čo som prežil a na čo som skoro zabudol. To, čo som si dostatočne nevážil a prišiel som o to...

Ikita

Všetky tie veci, o ktorých hovoril som si v podvedomí pamatala, ale držala som ich v úzadí...
Jeho slová mi ich opať obnovili.
Chcela som si zapchať uši, a nepočuť od neho dalšie spomienky... bolo to naozaj neznesiteľné.
Prepadli ma silné výčitky, ale Sebastian ma varoval, že Kuja bude útočiť na moju citovú stránku...
Nehovor--- mi tie veci! skríkla som pričom sa mi lámal hlas.
Všetko... všetko čo sa stalo... je to klamstvo... tvoje reči sú prázdne...!!! kričala som z plného hrdla. Nemienila som už plakať, zaumienila som si predsa cieľ, že už nebudem plakať... nie...
Oči ma boleli, ako som sa snažila zastaviť prúd sĺz.
NIEEEEeeeeee...... skríkla som nahlas, nahnevane, ale môj hlas z hnevu prešiel do plaču.
Už som to nedokázala zadržať... slzy sa mi vyronili po tvári, stiekli po lícach a kvapkali na zem...
Nával spomienok bol príliš mocný. Kuja mi obnovil všetko... myslou mi prešli všetky bozky, každé objatie, každý jeden úsmev, všetky krásne slová...
Nemala som ani silu dalej kričať... len som hlasno vzlykala. Dostal ma...

Kuja

Bolelo ma, keď som videl, že plače... ale zároveň som vedel, že robím dobre, a musím pokračovať...
Potom sme spali vedľa seba... A potom som ti ukazoval svoj byt... A potom nastali prvé problémy... Suzuki a podobne. Ale my... sme to zvládli. A potom sme boli spolu. Stále spolu a šťastní. Nič nás nemohlo rozdeliť. A potom prišli ďalšie problémy... a ďalšie. Ale my sme ich vždy zvládli. Vždy sme sa dali napokon dokopy. Vždy sme to prekonali. hovoril som to veľmi výrazným hlasom a trocha hlasnejšie, aby ma aj napriek plaču počula.
Spravil som kopu chýb... Ale vždy, vždy som ich ľutoval. Každú jednu. Každú jednu chybu, čo som spravil, som strašne ľutoval a vždy som ju hrozne túžil napraviť. Strašne som túžil len po jednom, a to bolo tvoje šťastie. Vždy keď som nebol s tebou, som na teba myslel... vždy si mi strašne chýbala. Túžil som sa stále len ospravedlňovať za tie zlé veci a spraviť niečo, aby si zažívala len tie dobré. A to... to trvá doteraz. Nič sa na mojich pocitoch k tebe nezmenilo. Stále si všetky tieto veci želám. To je to, čo mám ukryté hlboko v srdci... odkedy som ťa stretol. hovoril som a tiekli mi ďalšie slzy.
Nevedel som, či mi uverí, ale myslel som to úprimne...
Vystrel som k nej ruku s cieľom ju pohladkať po tvári, jemne...
Vždy keď som sa ťa mohol dotknúť, som cítil radosť...

Ikita

Pokračoval... nevedela som, dokedy tento psychický nátlak vydržím. Plač mi aspoň trocha pomáhal, aj ked som sa neznášala za to, že som tak rýchlo porušila svoj predsavzatie...
... prúd jeho slov nemal konca. Nemohla som proti tomu nič robiť, a tak som sa prestala tomu brániť.
Počúvala som čo hovorí, a všetky slová vstrebávala.
Obnovoval mi dalšie spomienky, city, všetko čo sme spoločne prežili...
Moja nenávisť ochabla, a zmenila sa v lútosť... lútosť vo všetko čo som spravila. Ako som sa k nemu správala, ako som bola nepríjemná, ako som bola slabá aby som odolala Sebastianovi, ako som neverila Suzuki...
Vzlykala som dalej, a nemohla som prestať... cez slzy som nevidela jeho tvár, a od hanby som mala svoju tvár radšej sklonenú. Nechcela som aby ma videl v takomto stave.
Napokon sa ma dotkol. Pred pár minútami som jeho dotyk nenávidela, teraz... to bolo naopak.
Náhle som potrebovala objatie niekoho, kto ma miluje... sama som ten nával citov nezvládala. Bolo to príliš silné...
Kuja... zachrípnutým hlasom som vyslovila pomedzi prúdy sĺz.

Kuja

Jemne som ju pohladkal po tvári...
Myslím... že je čas...
Jednou rukou som ju stále hladkal na tvári...
Druhou rukou, ktorou som si doteraz držal ranu, som vpustil do tých pút chakru... dúfal som, že to zaberie a putá povolia...
Ikita... povedal som trasúcim sa hlasom. Tiež som bol dosť dojatý a mal som namále...
Tak veľmi mi chýbala... Tak veľmi ma trápilo všetko, čo som jej spravil...

Ikita

Akonáhle ma z tých strašných pút pustil, ochabli mi nohy...
... dopadla som rovno na Kuju a silno ho objala.
Ani som si neuvedomila ako, ale Kujove zranenie bolo po prvom dotyku vyliečené.
Nenapadalo ma čo povedať. Len som vzlykala do jeho ramena a pevne ho objímala.

Kuja

Jej objatie... ma tak strašne potešilo. Tá radosť bola neopísateľná...
Tiež som ju objal, veľmi tuho... Tiekli mi slzy.
Ikita... prepáč mi. Odpusť mi, prosím. Ospravedlňujem sa ti, je mi to neskutočne ľúto. Všetko... všetko zlé, čo som ti spravil. Chcem byť už len s tebou... a neopustiť ťa. Chcel by som sa... aspoň by som sa chcel pokúsiť... zmeniť. šepkal som jej do ucha.
Nevedel som, či sa skutočne dokážem zmeniť. Nevedel som ako. Ale... chcel by som. Pre ňu... Iba pre ňu. Nikdy som jej nechcel už ublížiť. To, či to skutočne zvládnem, bola iná vec. Ale bola to silná túžba...

Ikita

Je to dobré... všetko je v poriadku... odpúšťam ti... nemohol si vedieť, že som pod niekoho vplyvom... ja... je mi to ľúto. hovorila som trhaným hlasom pomedzi vzlyky.
Neopustím ťa... už nie... chcem byť pri tebe nastálo... ale... ešte jedna vec... pousmiala som sa, odstúpila od neho a vypálila mu najsilnejšiu facku akú som dokázala niekomu uštedriť... bez čakry, čisto rukou... pravá ženská, štípajúca bolesť, nie tupá...
To... za to všetko čo si spôsobil... a teraz sme si kvit... usmiala som sa cez opuchnuté pery a červené oči od plaču.
Opať som ho objala.

Kuja

Odpustila mi... ostane so mnou... boli to krásne slová... balzam na dušu.
A potom... bum.
Prekvapene som zažmurkal... ... Au. dostal som zo seba len.
Tomuto sa hovorí návrat do reality... povedal som a proste som sa musel pousmiať.
Zaslúžil som si to, a bolo mi lepšie, keď som si aj ja užil facku.
Tiež som ju objal a usmial sa. Máš fakt dobrú ranu. To je moja Ikita. povedal som so smiechom a pohladkal som ju po vlasoch.
Konečne... zase spolu...

Ikita

Usmievala som sa a užívala si jeho objatie.
Neboli sme takto už dlho... niekoľko mesiacov.
Z pleca som sa presunula k jeho tvári, a začala ho bozkávať. Ako za starých čias.
Bolo to ako prvý bozk, ktorý sme spoločne mali...
... náhle sa tam však objavil Mahuri.
Takže je to všetko v poriadku? spýtal sa tvrdým hlasom.

Kuja

Naše pery sa spojili v bozk...
Užíval som si to, a bozkával som ju... bolo to krásne...
Znova som sa cítil, ako v tých časoch...
Užúval som si to všetko...
... keď sa tam zrazu niekto objavil, čo ma totálne šokovalo.

Kahuri

Teraz je šanca to všetko ukončiť... prelomiť tie pečaťe. Ikita, keby si mohla... povedal som pevným a istým hlasom.
Schmatol som ju za rameno, otočil ku mne...
Ukáž mi ruky...
Na oboch mala fialové pečaťe, rovnako ako ja. Stačilo ich prelomiť, a celá kliatba a viazanosť k Sebastianovi bola preč.
Stál som pri vzniku tejto pečaťe... pri všetkom čo Sebastian urobil... a nie som si teraz istý ako ju prelomiť. informoval som ich pokojne.

Kuja

Nie si si istý?? Ehm... tak čo teraz? spýtal som sa.
A čo by sa vlastne stalo, keby to... nevyšlo? spýtal som sa znova.
Nechcel som o ňu znova prísť...

Kahuri

Je tu niekoľko možností... zahrávanie sa s pečaťou môže privolať Sebastiana, dalej to môže Ikitu zabiť, dalej ju to preniesť spať k Sebastianovi... nič dobré. A posledná možnosť je, že to vyjde. povedal som im o možnostiach a zamyslel sa.
Musíme to risknúť... máme síce veľa toho čo stratiť...

Kuja

Eehm... Ani jedna z tých možností sa mi nepáči. povedal som a pozrel som Ikite do očí.
Nechcem ťa stratiť... zase... zašepkal som tak, aby to počula len ona.
Opäť som pozrel na Kahuriho. Čo keby sme tú pečať len... nechali tak? Mohlo by sa zopakovať toto?